DEJINY  PODROBNEJŠIE :

  Zrúcanina hradu Pajštún leží v južnej časti Malých Karpát na vápencovom brale   nad obcou Borinka. Pajštúnsky hrad patril do sústavy pohraničných hradov, ktoré v Malých Karpatoch preberali od 13.stor. funkciu ochrany severozápadných hraníc medzi Uhorskom a Čechami, tiahnucu sa od Bratislavy až po Žilinu. Strážil najdôležitejšiu cestu, ktorá viedla z Brna, cez Holíč, Malacky, Stupavu a Lamačským sedlom ústila do Bratislavy. Bol postavený na skalnom brale, ktoré poskytovalo dobrý rozhľad na Záhorie.

Prvá písomná zmienka o hrade je vraj v listine z roku 1273, kde sa uvádza ako "castrum Borynka" (castrum, latin.= hrad). Názov hradu asi pochádza z nemeckého základu "Paulenstein". Je to najčastejšie pomenovanie hradu, ktoré v preklade znamená "skala pavlínov". Tento názov dostal podľa blízkeho kláštora a kostola pavlínov v Marianke. Maďarské názvy "Borostyán", "Borostyanko " vznikli ako skomolenina pôvodného nemeckého pomenovania hradu. Názov hradu "Pajštún" (s výnimkou roku 1773) sa objavuje až v XX. storočí.

       Niet nijakých spoľahlivých dokladov o tom, či hrad Pajštún vybudovali pezinskí a svätojurskí grófi, alebo ho založila česká kráľovná Konštancia.  Je možné, že vznikol v časoch tatárskeho vpádu...

    Počas rakúskej okupácie Bratislavskej stolice zač.14. stor. a okupované územie dostal nový Uhorský panovník, Karol Róbert z Anjou. Územie Západného Slovenska sa kolonizovalo obyvateľmi z blízkeho Dolného Rakúska. Majetky na tomto území vlastnil šľachtic z Dolného Rakúska - Rugerius a jeho syn Oto z Tellesbrunnu. Kráľ mu potvrdil držbu viacerých majetkov spolu aj s Pajštúnom,  čo sa hovorí v listine z roku 1314. Predpokladá sa, že ak Pajštún znamenal názov hradu, prvý majiteľ hradu bol Rugerius z Tellesbrunnu, ktorý mu dal nemecké meno v základnej podobe písané asi ako  Peilenstein. Pajštúnsky hrad mal šťastie na majiteľov. Počas dvoch storočí ho vlastnili len tri rody.

-V roku 1390 ho daroval uhorský kráľ Žigmund Luxemburský ako odmenu za vernosť grófom zo Svätého Jura a Pezinka. Od 14. do 16. storočia bol hrad v ich moci  a v tej dobe im patrila mimo iných aj Bratislava, Devín a  Stupava. Patril im až do ich vymretia, do roku 1543. V roku 1440 sa hrad pokúsili dobyť husiti v rámci nezištnej bratskej pomoci šírenej formou „spanilých jázd“ do okolitých krajín.

- 1543 - Po vymretí rodu grófov svätojurských a pezinských hrad a k nemu patriace panstvo prešlo do dŕžavy kráľovskej.

- 1546 panovník dal hrad Pajštún do zálohy za  vojenské zásluhy Gašparovi Serédymu zo Serede. Ten hrad zveľadil. Ako skúsený vojak venoval pozornosť opevneniu hradu, nechal vybudovať mohutný delový rondel (polkruhový výbežok hradby). /mal ho do smrti- 1550/

- 1550 - pripadol hrad opäť kráľovskej korune.

-  1552 kráľ  hrad zálohoval Mikulášovi III. zo Salmu a Neuburgu za zásluhy jeho a otcove - vojenské, BA župan, kráľovský radca - nárokoval si hrad z príbuzenského vzťahu, lebo jeho sestra mala za manžela posledného Seredyho . - vojenská modernizácia : Silnejúce turecké nebezpečenstvo prinútilo panovníka a majiteľov hradov venovať zvýšenú pozornosť ich fortifikácii. V tomto období bol hrad zmodernizovaný podľa najnovších opevňovacích poznatkov. Fortifikácia hradu prešla od r. 1550 renesančnou prestavbou na ktorej sa podpísali talianski majstri a prinášali k nám mnohé renesančné novinky . Po jeho smrti (bol pochovaný v krypte Mariatálskeho kláštora v Marianke) zdedili Pajštúnsky hrad jeho traja synovia Eck, Mikuláš IV. a Július. Hlavou rodiny sa stal Eck (Eyck, Egino).

-  po smrti otca býval na Pajštúne hlavný kapitán Bratislavského hradu  a Gyoru - gróf Eck zo Salmu a Neubergu, stal sa kapitánom BA hradu ako jeho otec. /Potomkovia niektorých vetiev rodu Salm žijú podnes. Rod pozdvihol slávny Mikuláš II. zo Salmu a Neuburgu  - vrchný veliteľ uhorských vojsk. Zomrel 1574./

-  Po ňom hrad zdedil 44 ročný Július zo Salmu a Neuburgu. /zomrel 1595/

 - Od r. 1592 začínajú dejiny Pálffyovcov :

Cisársky generál  a barón „turkobijec“ -  40-ročný Mikuláš II. Pálffy vymenil hrad s grófom Juliom Salmom na príkaz cisára Rudolfa II. za jeho zásluhy. Oženil sa s M.M.Fuggerovou a tak získal ďalšie majetky.  Slávu mu priniesli i vojenské úspechy, za čo získal grófsky titul. Na znak vďaky mu bol udelený titul bratislavského župana a kapitána  hradu dedične. Po ňom ho dedil vždy najstarší syn rodu.  Získal hrad ešte pred smrťou Júliusa. Nečakane zomrel na hrade Červený kameň v roku  1600 ako 48-ročný. Pochovaný je po Dómom sv. Martina v BA. Hrad zdedila vdova po ňom - Mária M. Fuggerová. Pálffyovci spravovali hrad do roku 1735.

Neskôr jeden zo synov - palatín Pavol  IV. Pálffy, rytier zlatého rúna dal s veľkým nákladom hrad opraviť a dostavať k nemu podstatnú časť. Využil situáciu, keď v  roku 1635, teda zhruba dvadsať rokov po jeho zdedení poveril uhorský stavovský snem čerstvého grófa Pavla IV. Pálffyho prestavbou Bratislavského hradu. Prestavba bola po 14 rokoch dokončená a Bratislavský hrad ňou získal svoju známu podobu prevráteného stola. zručných kamenárskych majstrov a štukatérov. Ich prítomnosť dokonale využil a nechal v renesančnom slohu prestavať a rozšíriť Pajštúnsky hrad. Zároveň prestaval starú pevnosť v Stupave na nádherný kaštieľ a novozískaný Bojnický hrad. Z iných jeho stavieb možno spomenúť kaštieľ a kláštor františkánov v Malackách, kaštieľ v Plaveckom Podhradí. Náročnú prestavbu, pri ktorej zo stredovekého jadra hradu neostalo takmer nič, viedol taliansky stavebný inžinier Filiberto Luchese. Na západnej strane vzniklo nové opevnenie, zosilnené nárožnými bastiónmi, ktoré kryli prístup k bráne. Na severnej strane vystavali mohutný delový rondel - dva výrazné výstupy z hradieb, jeden polkruhový a druhý zalomený, ktoré sa mohli vzájomne dopĺňať delovou paľbou. V päte zalomeného múru sa zachoval vytesaný letopočet rekonštrukcie hradu - 1645. Z tohto obdobia sa zachovali aj mohutné kamenné nosníky zdobené maskarónmi. Pôvodne ich bolo deväť a podopierali tri dvojposchodové arkiere. Táto modernizácia sa ukázala ako prospešná v roku 1644, keď vtrhli do Stupavy švédske vojská ale Pajštún nedobili. Vrchol svojich funkcií dosiahol v roku 1649, kedy bol zvolený za uhorského palatína. O rok neskôr mu španielsky kráľ Filip IV. udelil najprestížnejšie katolícke vyznamenanie – Rád zlatého rúna. Stal sa tak v poradí druhým uhorským aristokratom, ktorému bol udelený. Pavol Pálffy tak na sklonku života dosiahol to, čo sa podarilo máloktorému šľachticovi. Dňa 11. októbra roku 1653 spísal darovaciu listinu pre kostol a kláštor františkánov v Malackách a 15 dní na to  ako 63 ročný zomrel vo svojom zámku v bratislavskom podhradí.  Nechal sa pochovať vo františkánskej kutni do rodinnej krypty pod Dómom sv. Martina. Vo svojej poslednej vôli si ďalej želal, aby jeho srdce bolo vyňaté a pochované v rodinnej krypte pod kostolom v Malackách, ktorú dal pre tento účel vybudovať. Jeho žiadosť bola splnená a srdce uchované v striebornej schránke si malackí mnísi s pietou uctievali. Srdce vraj neskôr pri každom nebezpečenstve silne krvácalo, čo v roku 1776 preverovala a písomne potvrdila zvláštna komisia. Dnes sa bohužiaľ srdce v krypte nenachádza, stratilo sa vraj v roku 1866, keď pruské vojská obsadili Malacky.

Hrad zdedila vdova po Pavlovi IV. a  pri delení majetku ich tretí syn Leopold III. Pálffy. Koncom 17. storočia sa stal Pajštún nepohodlným. Majitelia sa odsťahovali do opevneného kaštieľa v Stupave. V polovici 18. storočia,  bol obývaný len malou vojenskou posádkou a v tom čase za Leopolda III. Pálffyho, hrad vyhorel. Po požiari bol hrad z časti provizórne opravený. Leopold III. Pálffy zomrel vo Viedni v roku 1799, pochovaný je v pálffyovskej krypte v Malackách.

Pajštúnsky hrad ďalej dedili a spravovali jeho druhorodený syn  Leopold  IV. Pálffy. Stal sa  generálom a veliteľom Bratislavského hradu.  Na ruinu sa hrad zmenil až v roku 1810, keď ho napoleonskí vojaci pravdepodobne z rozmaru (na hrade nebola vojenská posádka ani nemal strategický význam) vyhodili do povetria. Výbuch zničil celý horný hrad.

- Ferdinand III. Leopold Pálffy-Daun , / zdedil grófsky titul po vymretí matkinho rodu - Davnovcov/ jediný syn Leopolda IV., bol posledným pálffyovským majiteľom ruín Pajštúnskeho hradu. Tiež zastával vysoké funkcie - županom Bratislavskej stolice, cisárskym a kráľovským komorníkom.  V roku 1868 vymenil celé stupavské panstvo  i so zrúcaninou s Alojzom grófom Károlyim. Pohnútky, ktoré viedli 60-ročného Ferdinanda III. k výmene nie sú zatiaľ jasné. Zomrel vo svojom kaštieli v Štajersku v roku 1900.

 Posledný majiteľ ruiny Pajštúnskeho hradu  syn Alojza - Ľudovít Károlyi. Žil usadeným životom v stupavskom kaštieli. V horách okolo Pajštúna sa pravidelne konali poľovnícke hony za účasti mnohých hostí.  Dožil sa  vysokého veku 93 rokov, zomrel v roku 1965. Károliovská rodina sa usadila v kaštieli v Stupave a svoje majetky opustili v roku 1945, keď odišli do Maďarska.

 ZDROJ  informácií : http://www.hrady.sk/index.php?article=7

Zaujímavosť :

V časoch vojen slúžil Pajštún aj ako útočište pre mníchov a pre posvätné predmety z kláštora, najmä pre vzácnu a uctievanú sošku Panny Márie.