Učebné pomôcky - Vlastiveda 

Ľubovniansky HRAD

podrobnejšie dejiny hradu :

OBDOBIA HRADU :

1.   Počiatky hradu a Abbovci

Kráľ Ondrej III. v roku 1294 dal pokyn postaviť hrad Ľubovňu asi 15 km západne od Plavča. Keď  začiatkom roka 1301  zomrel, čím vymrel, rod Arpádovcov, Matúš Čák z Trenčína ovláda skoro celé západné Slovensko. Na východe zase získava najväčší vplyv rod Abovcov. O kráľovský trón sa uchádzal dvanásťročný Karol Róbert z rodu Anjouovcov, ale i rovnako starý syn českého kráľa Václava II., ktorý bol korunovaný ako Ladislav V. . Matúš Čák i Abovci spočiatku podporovali Ladislava V., preto sa stal Omodej Aba už roku 1301 spišským županom. Obaja oligarchovia neskôr nadŕžali Karolovi Róbertovi, no nakoniec sa postavili proti nemu. Omodej Aba využíval svoje postavenie na získanie čoraz väčšieho majetku. Z nadobudnutých majetkov si vytvoril samostatnú dŕžavu s vlastným dvorom /na hrade Amadévár /, v ktorej vládol nezávisle od kráľovskej moci. Zaberal kráľovské majetky, budoval mýtne stanice, z ktorých mýto si nechával pre seba.  Bez kráľovského povolenia vystaval veľa hradov.  Prisvojuje si aj Ľubovniansky hrad. Keď roku 1311 v bojoch proti kráľovi pri Košiciach zahynul, jeho vdova a synovia dali sľub, že vrátia hrad Ľubovňu kráľovi. Odovzdanie hradu pod kráľovskú správu sa však roku 1311 neuskutočnilo. V roku 1312, rozhodujúca bitka pri Rozhanovciach definitívne zlikvidovala oligarchiu a Ľubovniansky hrad sa stal opäť vlastníctvom kráľa Karola Róberta.

2.  14. storočie -  obdobie Drugetovcov

Kráľ za najvyššieho správcu hradu menoval kastelána, ktorým bol  v r. 1313 magister Tomáš Sečiansky. Postupne sa hrad znovu dostal do vlastníctva šľachticov.

- Roku 1323 kráľ odmenil darovaním hradu za zásluhy palatína Filipa Drugeta a tak hrad oficiálne prechádza do jeho vlastníctva. Po jeho smrti roku 1327 sa vlastníkom stal jeho synovec Viliam Druget. Hrad od roku 1323 do roku 1342 patril magnátskemu rodu Drugethovcov, Filipovi (1323 - 1327) a Viliamovi (1327 - 1342).

- Viliam Druget roku 1330 Ľubovniansky hrad vrátil panovníkovi, a tak sa hrad opäť stal kráľovským hradom.

-  1364  uhorský panovník kráľ Ľudovít Veľký  udelil mestské výsady Starej Ľubovni.

3. Kráľovský hrad s významnými návštevami - na prelome 15. storočia

 Ľubovniansky hrad musel byť hrad honosnou stavbou s pekným vnútorným zariadením, lebo na hrade sa často zdržiavali panovníci. Napr. v júni 1392 tam bola kráľovná Mária, v júni 1396 tu dlhšiu dobu pobudol kráľ Žigmund, ktorý pravdepodobne daroval hrad Mikulášovi Ľubovnianskemu-Horvátovi.  Zaplietol sa však do povstania proti Žigmundovi, preto mu panovník koncom roku 1403 všetky majetky skonfiškoval, medzi nimi aj hrad Ľubovňu a  daroval ho za zásluhy veľmožovi Imrichovi z Perína, ktorý vytvoril ľubovniansko-podolínske panstvo. Lenže ani Imrichovi hrad dlho neostal, pretože sa Žigmund presvedčil, že hrad je dôležitý ako pohraničná pevnosť s Poľskom. Preto v máji 1410 daroval Imrichovi z Perína bohaté majetky v Šariši a v okolí Stropkova a zobral mu za ne hrad Ľubovňu. Hrad opäť pripadol kráľovi.

- Rok 1412 -  odohrali sa v ňom dve významné udalosti. V marci sa v ňom stretli dvaja panovníci spolu s manželkami a sprievodmi: uhorský kráľ a rímsky cisár Žigmund a poľský kráľ Vladislav II. Jagellonský a tak 15. marca tu panovníci Uhorska a Poľska podpísali zmluvu o mieri a vzájomnej pomoci.

4. Začiatok obdobia poľského zálohu

V novembri 1412 Uhorský kráľ Žigmund Luxemburský dal poľskému panovníkovi Vladislavovi II. Jagellovskému za pôžičku 37 000 kôp pražských grošov do zálohu Ľubovniansky hrad. A tak sa hrad dostal do poľského zálohu až na 360 rokov, do roku 1772. Hrad naďalej ostáva súčasťou Uhorska, vlastníkom je uhorský kráľ, užívateľom sa však stal poľský kráľ, ktorý sa oň staral prostredníctvom vysokých hodnostárov menovaných za kapitánov - starostov záložného územia.

-  Preto v nasledujúcich rokoch  sídlili na hrade poľskí starostovia, pochádzajúci z poľských šľachtických rodov. Z významnejších spomeniem  Kmitovcov , kedy  hrad prešiel stavebnými úpravami  za účelom obrany. V prestavbách a dostavbách pokračovali i ďalší starostovia a kasteláni.  Dali opraviť a podpivničiť vežu - donžon, urobili nadstavbu starého paláca, kde dali zriadiť veľkú izbu a reprezentačnú miestnosť, oproti palácu dali postaviť kuchyňu, ale najviac sa pričinili o vybudovanie tzv. dolného hradu (tretie nádvorie). Po smrti Petra Kmita II. prevzal starostovstvo na hrade v r.1553 spišský kapitán Ján Bonar.

 5. Požiar a veľká obnova hradu

V roku 1553 zasiahol hrad veľký požiar a od základov vyhorel. Príčinu požiaru nepoznáme. Dokument z toho obdobia hovorí, že hrad natoľko vyhorel, že ostali len holé múry. Na starom hrade ostala len veža a kuchyňa. Pravdepodobne bolo miestami narušené aj murivo, pretože muselo byť nahradené novým. Bolo treba využiť situáciu a hrad prebudovať tak, aby vyhovoval všetkým nárokom nielen na obranu, ale aj na pohodlný život hradných pánov. Preto boli pozvaní do Ľubovne roku 1554 dvaja známi krakovskí architekti Ján Frankenstein a Anton Vlach,, ktorí vyhotovili plány na obnovu hradu. Práce prebiehali v rokoch 1554 - 1557.

- bol postavený vchod do hradu, hradné múry, nad bránou postavili izbu pre kastelána a drábov. Dobudovaná bola delová bašta - najmodernejší západný bastión, na dvoch bránach do horného hradu boli postavené miestnosti, z ktorých sa neskôr stali kasárne. Opravili kaštieľ na hornom hrade, pod ním vyhĺbili do skaly ďalšie pivnice a nadstavali ďalšie poschodie s obytnými a reprezentačnými miestnosťami, čím sa vybudoval veľkolepý renesančný palác.

Do skaly vysekali priestor pre pivovar, zaviedli vodovod do hradu. Voda bola vedená drevenými rúrami podzemím zo západnej strany do bývalej pivnice pod vchodom do starého hradu, kde sa zachytávala do nádob.

Poľský kráľ Žigmund August nariadil jeho obnovu, počas ktorej sa zmenil na veľkú renesančnú pevnosť. Opravu hradu financoval čiastočne poľský kráľ, no najväčšiu časť obyvatelia spišských miest a dedín hradného panstva.  Bonar bol neľútostným pánom, ktorý vyruboval nové poplatky, dokonca drancoval i kostoly, no nakoniec prispel k výraznej obnove hradu po požiari, čo dokumentuje i nápis na na kamennej tabuli, ktorá sa zachovala dodnes. Po jeho smrti v roku 1566 na prácach pokračovali ďalší kasteláni.

6. Obdobie rodu Ľubomirských na hrade

Významnú rolu na hrade zohral i  rod Ľubomirských.

- Spišský kapitán gróf Šebastián Ľubomirský, s manž. Annou bol bohatý správca baní a majiteľ mnohých majetkov, kúpil od zadĺženého starostu Gašpara Maciejovského starostovstvo na hrade v roku 1593. V držbe Ľubomirských ostal hrad 150 rokov a vystriedalo sa na ňom päť generácii. Ľubomirskí zvýšili útlak a hospodárske vykorisťovanie, na druhej strane však zaviedli istý poriadok do správy a práva spišských miest. Zanechali za sebou nielen väčšiu prestavbu hradu, ale aj založenie jednej strednej školy a kultúrne pamiatky v každom meste. Dali i opraviť hrad, o čom svedčí zachovaná mramorová tabuľa s erbom Ľubomirských. Keď spoznal ružbachšské liečivé pramene, rozhodol sa postaviť na tomto mieste kúpele pre urodzených návštevníkov.  Šebastián zomrel v roku 1613.

- O rozvoj hradu i okolia sa z Ľubomirských najviac zaslúžil Šebastiánov syn knieža Stanislav Ľubomirski,  vojvoda krakovský (1593 - 1649).  Mal brata a 15 sestier. Manželka Žofia, rod. Ostrogská. Mali dve dcéry a troch synov.

 - V roku 1613 prevzal starostovstvo po svojom otcovi.   Mal veľké zásluhy na porážke tureckých vojsk pri Chocimi roku 1621. Za jeho starostovania v polovici 17. storočia, sa uskutočnila ďalšia veľká prestavba hradu. Predovšetkým bola postavená obytná budova, v ktorej sa dnes nachádza múzeum, a vstupná brána prechádzajúca popod ňu. Dal postaviť aj časť hradieb, a upraviť vstup do hradu premiestnením brány v okrúhlej bašte, a pravdepodobne dal aj obmurovať celý juhovýchodný roh hradu štvorcovým bastiónom a vybudovalo sa  tretie nádvorie. Okrem toho roku 1648 dal postaviť aj dnešnú kaplnku, zrejme na základoch pôvodnej strednej bašty alebo nejakej inej budovy, pretože stredná bašta bola pri tejto prestavbe zlikvidovaná.

-   Po  Stanislavovi Ľubomirskom prevzal vedenie hradu jeho syn Juraj Šebastián Ľubomirský. Bol korunným maršalkom Poľska a poľným hajtmanom. Mal úspech v boji proti kozákom a Švédom, pred ktorými v roku 1655 zachránil poľské korunovačné klenoty tým, že ich ukryl na hrade Ľubovňa. Tu ostali až do roku 1661.

- Po Jurajovi Šebastiánovi Ľubomirskom prevzal vedenie hradu jeho najstarší syn Stanislav Heraklius Ľubomirský, ktorý bol známy ako básnik, dramatik a autor politických spisov.

-  Po ňom prevzal hrad od roku 1702 Teodor Ľubomirský, ktorého pre svoju povahu a činy prezívali “kňazom pekelných temnôt”. Bol to človek krutý a hrabivý. Pričinil sa o zosadenie poľského kráľa Augusta II. z trónu. Bezohľadne vykorisťoval spišské mestá, za čo ho panovník niekoľkokrát napomínal. Ale aj napriek tomu až do svojej smrti s násilnosťami voči mestám neprestal. V roku 1745 Teodor Ľubomirský na Ľubovnianskom hrade zomrel, čím hrad spolu so záložným územím opäť pripadol Sasko-poľskému kráľovi Augustusovi III. .

7. Posledné obdobie poľského vlastníctva hradu

Kráľ  daroval hrad a územie svojej manželke Márii Jozefe, dcére uhorského kráľa Jozefa I. Správou hradu bol poverený Andrej Moszczenský. Mária Jozefa sa snažila o usporiadanie pomerov na Spiši a zároveň o rekonštrukciu hradu, ktorý pomaly pustol.

Po smrti Márie Jozefy nastalo posledné obdobie poľského vlastníctva hradu. Novým starostom sa stal Henrich von Brühl, ktorý dostal hrad ako náhradu za škody spôsobené Prušiakmi na jeho panstve v Sasku, a po jeho smrti v roku 1763 jeho syn Karol Brühl. Ale už po roku sa hrad dostal do vlastníctva Kazimíra Poniatowského, brata poľského kráľa, posledného spišského starostu. Toto obdobie je zaujímavé tým, že v r. 1768 v hradnej veži bol väznený Móric Beňovský.

8.   Vrátenie hradu Uhorsku a jeho spustnutie

V roku 1772 za panovania Márie Terézie sa ukončila poľská správa. Pri prvom delení Poľska medzi Pruskom, Rakúskom a Ruskom pripojila zálohované spišské mestá i hrad k Uhorsku a hrad prestal byť sídlom starostu zálohovaných miest. Hrad Ľubovňu prevzal 8. novembra 1772 spišský župan Ján Csáky.  Spišským mestám sa týmto aktom otvárajú perspektívy ďalšieho rozvoja, ale hrad stráca svoj význam a postavenie. Bol  čiastočne poškodený, nikomu už nezáležalo na jeho oprave.  Keď bol v správe rakúskeho eráru  niekoľko desiatok rokov a slúžil ako kasáreň, neskôr ako skladisko a značne schátral, tak ho radšej predali.

9. Obdobie rodiny Raiszových na hrade

 V roku 1819 kúpil hrad uhorský  šľachtic  Juraj Felix Raisz. Niektoré budovy dal  opraviť, ale nízke výnosy z majetku mu nedovoľovali robiť rozsiahlejšie práce. Na hrade býval do smrti svojej manželky, potom sa presťahoval do kaštieľa pod hradom. Zomrel 12. decembra 1861 a pochovaný je spolu s manželkou na hradnom nádvorí vedľa kaplnky. Keďže panstvo bolo zadlžené a nevýnosné, v roku 1880 predala rodina hrad aj s panstvom mestu Stará Ľubovňa za 87 000 zlatých.

Ani mesto nezvládalo hrad udržiavať a preto ho v roku 1883 odpredalo.

10. Obdobie posledných súkromných majiteľov - Zamoyských

Od roku 1883 sa tak hrad stal majetkom posledného súkromného majiteľa -  poľského šľachtica grófa Andreja  Zamoyského, ktorý dal hrad hneď po odkúpení opraviť. Tento rod hrad  vlastnil do roku 1945.

Rod grófov Zámoyských patril po stáročia medzi najpoprednejšie aristokratické rody poľského kráľovstva. Jeho nositelia už od čias stredoveku zastávali významné štátnické i vojenské hodnosti. Andrej Zamoyovský sa rád zdržiavali v prímorských letoviskách v Cannes a Rimini. Tam sa gróf Andrej Zamoyski zoznámil s Karolínou de Bourbon, princeznou oboch Sicílií, s ktorou sa neskôr oženil a priviedol do týchto končín. Na hrade ostali ďalej žiť ich potomkovia, synovia Karol, Ján Kanty a dcéra Mária Karolína.

Zámoyskí bývali v kaštieli pod hradom, ale na hrade si udržiavali reprezentačné miestnosti.

Gróf Andrej Zamoyski  kúpil aj minerálne kúpele Vyšné Ružbachy a rozsiahle lesné pozemky v okolí Vyšných Ružbách. Stal sa tak majiteľom rozsiahleho panstva s ornou pôdou, lúkami, lesmi a zároveň i jedným z najvýznamnejších veľkostatkárov horného Spiša. Po prvej svetovej vojne, keď kúpele zdedil jeho syn Ján Kanty Zamoyský, ktorý sa v roku 1929 oženil so španielskou princeznou Isabellou de Bourbon, neterou španielskeho kráľa Alfonza.

Isabella Alfonsa de Bourbon bola veľmi citovo viazaná na Starú Ľubovňu a bola výraznou a nevšednou osobnosťou. Nosila jednoduchý odev, vo všedné dni najčastejšie nohavice a často ju vídali v sedle. Mala jednoduchý účes a osobne dohliadala na chod domácnosti a hospodárstva. V skleníku sa pestovala v tomto kraji neobvyklá špargľa a nádherné exotické kvety. Potrpela si na zdravý životný štýl a tak sa hrade a v kaštieli konzumovalo veľa ovocia, zeleniny a ľahkého hydinového mäsa. Pre grófsku domácnosť sa varili aj španielske národné jedlá ako napríklad cocido, ktoré pozostávalo z ryže, údenín, kapusty a hovädzieho mäsa. Miestni obyvatelia na ňu spomínajú síce ako na jednoduchú a ráznu ženu, ktorá však zároveň zachovávala pravidlá aristokratického spôsobu života.

Postavili v Ružbachoch kúpeľný dom Strand a na travertínovej skale vznikla spoločenská budova Biely dom. Rozkvet kúpeľov trval viac ako 100 rokov, pokiaľ na Ľubovnianskom hrade sídlil rod Ľubomirskych, pribudovali kúpeľné i zábavné zariadenia, vyrastali paláce.

V roku 1930 dal gróf Zamoyovský  na hrade opraviť kaplnku a obytný trakt na južnej terase a poškodené hradby. Na hrade zriadil tiež malé múzeum.

 Ján Kanty Zamoyski a jeho žena Izabella de Bourbon mali štyri deti, z ktorých syn José a dcéra Tereza žijú v Španielsku. Oficiálne zdroje uvádzajú, že táto rodina patrí v súčasnosti medzi najváženejšie v Španielsku.

11.  Obdobie II. svetovej vojny

Zrekonštruovaný objekt používalo počas II. svetovej vojny a najmä cez Slovenské národné povstanie  gestapo, ktoré malo likvidovať činnosť partizánskych skupín v okolitých lesoch. Vyšetrovali, mučili a väznili tu zajatých partizánov a členov odboja. Zavraždených hádzali do hradnej studne. Preto po oslobodení bolo na počesť umučených okolie studne vyhlásené za pamätné miesto Slovenského národného povstania, o čom svedčí pomník s nápisom: VEČNÁ SLÁVA VÁM, HRDINOVIA PADLÍ V PROTIFAŠISTICKOM BOJI! 1944 - 1945.

12. Povojnové obdobie

Po skončení II. svetovej vojny, v roku 1945 hrad prevzal štát.
Na hrade a najmä v kaštieli pod ním bola roku 1950 umiestnená poľnohospodárska škola. Tá sa však odtiaľ odsťahovala a hradu sa ujalo múzeum otvorené v Starej Ľubovni v roku 1956. Začalo opravovať niektoré časti hradu a v roku 1966 sa presťahovalo do Ľubomirského paláca. V rokoch 1971 - 1973 prebehol na hrade systematický archeologický výskum.

                                                                                           Historické rodinné fotografie :  

ZDROJE :

http://www.castles.sk/index.php?article=1

http://www.zzz.sk/?content=kupele-vysne-ruzbachy

http://www.isabella.sk/de-bourbon/

http://www.ruzbachy.sk/historia3/  - fotgrafie