Príbeh

Dionýza Andrássyho a Františky :

 

 

 

Dionýz Andrássy bol otcom predurčený na diplomatickú kariéru, hoci ho zaujímalo niečo úplne iné. V 60-tych rokoch sa dal zapísať na viedenskú východnú akadémiu. Mladý gróf sa však počas viedenských štúdií  zoznámil so svojou budúcou manželkou Viedenčankou – študentkou konzervatória Františkou Hablavcovou.(1838-1902) Aj keď bola dcérou riaditeľa konzervatória, no nepochádzala zo šľachtického rodu, bola iba dievčaťom meštianskeho pôvodu. Aj napriek nesúhlasu Dionýzových rodičov grófa Juraja IV. a grófky Františky, Dionýz s Františkou uzavreli 6. apríla 1866 v Pise manželstvo. Dionýz týmto sobášom porušil šľachtické tradície, preto bol z rodu  kvôli pôvodne viedenskej opernej speváčke, vydedený. S manželkou sa utiahli do zahraničia, kde striedavo žili v Mníchove a vo Viedni.  Veľa cestovali, často sa vracali i do Pisy, a môžeme predpokladať, že navštívili aj Ravennu. / Hrobka má  podobu hrobky kráľa Theodoricha v Ravenne/. V zahraničí žijúci Dionýz však nezostal úplne bez majetku, jeho živobytie zabezpečovali príjmy z drienovského majetku a z troch nájomných domov v Košiciach.

 V roku 1871 zomiera ťažko chorý Dionýzov jediný brat  a dedič, Juraj V., a Dionýz bol opäť prijatý za syna a právoplatného dediča. O rok na to zomrel aj jeho otec. Keďže nebolo iného mužského potomka, veľký  majetok zdedil Dionýz. Späť do Uhorska sa však už nikdy natrvalo nevrátil. Dionýz a Františka sa utiahli do Döblingu, kde žili pomerne skromne a venovali sa predovšetkým umeniu. Toto obrovské dedičstvo pravdepodobne nenarušilo pokojný osobný život manželov ani napriek tomu, že nemali potomkov. Možno práve preto sa rozhodli pomáhať cudzím deťom, sirotám, vdovám, starým a chudobným ľuďom.  Iniciátorkou mnohých darov bola Františka.  Andrássyovci boli prví v Uhorsku, ktorí začali vyplácať v roku 1898 dôchodky zamestnancom svojho veľkostatku. Ich dobročinnosť zasahovala územie dnešného Rakúska, Maďarska, no predovšetkým Slovenska. Dionýz bol naviac stálym členom parlamentu. Statky Andrássyovcov v Krásnej Hôrke riadil ich priateľ a advokát Štefan Sulyovszky.  Ten neskôr, ako jediný dokázal Dionýzovi po smrti manželky v jeho nekonečnom smútku vyhovieť a postupne napĺňal jeho sen o večnosti ideálov, sen o svojej „ligotavej hviezde“ Františke.

 

Manželstvo Dionýza a Františky trvalo 36 rokov. Ukončila ho Františkina smrť dňa 26. októbra 1902 v Mníchove, kde aj bola dva roky dočasne pochovaná.

    Františka trpela pravdepodobne zákernou rakovinou, ktorá ju pripravila o všetky pekné chvíle života. Len jej verný Dionýz bol jej spoločníkom až do jej posledného vydýchnutia, v dobrom i zlom. Grófa ovládla ľútosť a hlboký smútok a všetky svoje sily sústredil na výstavbu monumentálnej hrobky – mauzólea v Krásnohorskom Podhradí, v ktorej chcel byť tiež pochovaný po jej boku. Františku doň pochovali presne na druhé výročie jej úmrtia, jej pohreb bol snáď tým najpôsobivejším „divadlom“ všetkých čias v našich dejinách. Na grófkinom sarkofágu je napísané: NON QUAM DIU SED QUAM BENE – Nie ako dlho, ale ako dobre…

 Stavba tohto mauzólea odzrkadľovala  jeho filozofiu, podľa ktorej prežil väčšinu svojho života v izolácii od rodiny. Nestotožnil sa so šľachtickou filozofiou, že účelom života je zhromažďovanie majetku. Preto sa i rozhodol, že Františka a on budú mať spoločné izolované pohrebné miesto.  Autori stavby pochádzali z Mníchova. Inšpiráciou tvorcov bola hrobka ostrogótskeho kráľa Theodoricha v talianskej Ravenne, ktorá svojím vzhľadom a atmosférou priťahovala v 19. storočí romantikov z celej Európy. Nad portálom je reliéfny erb Andrássyovcov.

Hrobka bola postavená v 10 hektárovom parku, ktorý je oplotením členený na viacero častí. V najvnútornejšej, oddelenej vysokým kamenným múrom, bez zelene, sa nachádza samotné mauzóleum, postavené zo žiarivo bieleho vápenca.

 

Túto stavbu treba chápať ako prejav nesmiernej vďaky a nikdy nehynúcej lásky k milovanej žene od úprimne smútiaceho manžela, ktorý napísal :

 

 "Precítený hlbokými pocitmi veľkej vďačnosti, milosti a bezhraničnej lásky, požehnaným pozostatkom mojej drahej ženy a na dôkaz môjho večne trvajúceho žiaľu staviam tento panteón."

Pohreb Františky bol jeden z najpôsobivejších pohrebov v strednej Európe, ktorý sledovala aj tlač v celej monarchii a okolitých štátoch. Fotografie truhly  s Františkou pod obrovským baldachýnom na rožňavskej stanici obletela svet.

Tak 26. októbra 1904 odprevádzal Dionýz svoju manželku na poslednej ceste z rožňavskej železničnej stanice do krásnohorského mauzólea. Bolo sychravé jesenné počasie a gróf kráčal za kočom s rakvou svojej Františky bez dáždnika, so sklonenou hlavou. Po veľkolepom obrade, ktorý celebroval arcibiskup Bubics, vniesli grófkinu truhlu do krypty, dnu ju sprevádzal už len Dionýz. Františku prežil o jedenásť rokov.

 

     Po  Františkinej smrti zintenzívnela Dionýzova dobročinnosť  v mene jeho nebohej manželky. Niekoľko miliónov korún zo svojho majetku venoval na stavbu škôl, nemocníc, sirotincov, chudobincov, múzeí...

Koncom zimy v roku 1913 Dionýz ochorel na bronchitídu, preto odcestoval do Palerma na Sicíliu za lepšími klimatickými podmienkami. Zlepšenie sa však nedostavilo a gróf ochorel na zápal pľúc, ktorý sa mu stal osudným. A tak tam

Gróf Dionýz zomiera 27. februára 1913. Po prevoze jeho pozostatkov bol 7. marca 1913 zopakovaný krásny pohrebný  sprievod z rožňavskej stanice a  obrad  s uložením k jeho milovanej  Františke do Mauzólea.

 

Zdroj : http://www.inforoznava.sk/vsetky-clanky/vola-a-predstava-andrassyovcov#more-17926

 

 

Zaujímavý web : článok, ako vznikalo mauzóleum

                             článok, čo robil gróf po smrti manželky

                              článok o hrade....

                             o záhadnej  jedinej návšteve manželov D. a F. na hrade...

                             článok o filme D. a F.

 

Rakva Františky na železničnej stanici v Rožňave :

Pohreb Dionýza :