Nová stránka 1

Hrad VRŠATEC

Sú hrady, pri pohľade na ktoré vás napadne, ako ich tam mohli dokázať postaviť. Vršatec patrí medzi ne. Vypína sa na brale podobnom ako na Lednickom hrade.

Vršatec patrí medzi najvyššie položené hrady u nás. Výškový rozdiel medzi jednotlivými časťami hradu – viac ako 90m, zabezpečoval hradu prirodzenú obranu.

Kraj:     Trenčiansky
Oblasť: Západné Slovensko
Okres:   Ilava
Obec:    Vršatské Podhradie

Hrad sa týči nad obcou Vršatské Podhradie na vápencových útesoch Vršatských bradiel, vytvárajúcich dominantu Bielych Karpát 805 m.n.m. Od západu, severu i juhu ho chránia vysoké kolmé steny vápencového brala. Úzkym tunelom, 5 m dlhým, sa dostaneme k niekdajšej pozorovacej veži a k trávnatému vrcholku, odkiaľ je nádherný pohľad na malebné Považie. Návšteva hradu v hornej časti si vyžaduje zvýšenú pozornosť.

Prístup k hradu je možný z obce Vršatské Podhradie (okres Ilava). Križovatka turistických ciest so smerovými tabuľkami je tesne pod hrebeňom z druhej strany ako je dedina. V okolí sú nádherné skalné bralá a kvôli výbornému výhľadu sa oplatí vystúpiť na neďaleký vrch Chmeľová.

Prístup autom : Z Vršatského Podhradia po ceste smerom k chatám za bralom, pri vstupe do priesmyku a k hradu je vpravo malé parkovisko. Odbočte vľavo a po ste za niekoľko minút na hrade.

mapa: http://www.trewin.supernavigator.sk/navigator/profile_firm.php?id=12024404&noLangs

Dejiny hradu :

Strmou skalou chránený hradný kopec bol osídlený už v dobe bronzovej. Po založení uhorského štátu v polovici 13. storočia, tu bola postavená strážna veža s malým vojenským táborom. Chránil severné hranice a kontroloval dôležitý priesmyk na Moravu a taktiež zabezpečovala severozápadné hranice Uhorska. Veža je najstaršou časťou hradu . Prístup do hradu bol pôvodne prekrytý na spôsob tunela a viedli k nej schody vytesané do skaly. Gotický hrad až z prvej polovice 14. storočia bol hradom kráľovským. V písomných pamiatkach sa spomína už v 14. storočí, a to ako kamenný objekt vo vlastníctve Matúša Čáka. Na konci 15. storočia ho dostala rodina Vršátskovcov. Postupne sa tu vystriedali napríklad 1394 Stibor zo Stiboríc,1407 palatín Garo, kráľovná Barbora, kráľovná Alžbeta. Kráľ Matej Korvín daroval hrad v roku 1470 zemanom zo Slopnej, ktorí začali používať prídomok Vršatský a hrad bol súčasťou ich hradného panstva. V 16. storočí rozšírili hrad o ďalšie, nižšie položené predhradie, kde postavili renesančný palác s okrúhlou baštou. V roku 1576 prešiel hrad do rúk spríbuzneného rodu Jakušičovcov. Pravdepodobne až v 16. storočí sa začalo s výstavbou objektov na spodnom nádvorí.

V 17. storočí sa majitelia presťahovali do novopostaveného renesančného kaštieľa v Pruskom. V roku 1680 hrad vypálilo vojsko a druhýkrát vyhorel za rákócziovského povstania, keď vojaci obsadili hrad a viac ho už neopravili, naopak, na cisársky rozkaz ho v roku 1708 výbuchom demolovali.

O zániku hradu sú známe dve varianty. Obidve hovoria o výbuchu. Jedna o náhodnom, druhá o cielenom. Ten druhý mal nasledovať po podmínovaní hradu cisárskymi vojskami, k čomu dal súhlas posledný majiteľ hradu gróf Königsegg. Rok tejto udalosti nie je až taký úplne jasný. Jedni píšu o roku 1707, druhí o roku 1708.

PRECHÁDZKA HRADOM :

Najrozsiahlejší bol najnovší dolný hrad zo 16. storočia. Nad vstupnou bránou bola strážnica a miestnosti pre hradnú posádku. Hrad mal vlastnú pekáreň a varilo sa tu aj pivo. V podzemiach boli rozsiahle pivnice na víno a hrad mal aj koniareň a sklad obilia. Na mierne vyvýšenom a rovnom mieste stál renesančný palác. Obranu tvorili bašty v hradnom múre a polkruhová bašta pri vstupe a samotné hradné múry.

Súčasťou horného hradu boli aj obytné priestory pre pánov. K členitému terénu s rôznymi výškovými úrovňami pristavali ďalšie predhradie na nižšej terase. Pod horným hradom bola delová bašta, chrániaca hrad od prístupu.

Súčasnosť HRADU : Zvyšky veže na hornom hrade sa dodnes nachádzajú na najvyššom mieste Vršatského brala. Najvýraznejšie zvyšky hradu sú na dolnom nádvorí a to pozostatky po renesančnom paláci a okrúhlej delovej bašte, ako aj nepatrné zvyšky múrov bývalého opevnenia. Patrná je aj plošina kde stála delová bašta. Vedú k nej schody zasekané do skaly a úzky chodníček popri skale. Z obytných častí v hornom hrade sa zachovala klenbová pivnica zasekaná čiastočne do skaly. Najrýchlejšie sa rozpadáva polkruhová bašta pri vstupe do hradu.

O hrad sa stará a o jeho záchranu sa pokúša Historicko-astronomická spoločnosť. Hrad je však súčasťou CHKO a preto akákoľvek činnosť a aj výrub hrad ohrozujúcich stromov nie je možný.

POVESŤ :

Tomuto hradu zvyklo hovorievať aj Levia skala

Toto meno dostal podľa povesti hovoriacej o osude dvoch detí jedného z hradných pánov. Hoci jeho meno povesť nespomína, hovorí o ňom, že bol udatným bojovníkom a náruživým poľovníkom. Z bojových aj loveckých výprav zvykol domov na hrad nosiť rôzne trofeje. Tak sa na Vršatci ocitla klietka so živým levom. Po smrti hradného pána ho k Nebeskej bráne rýchlo v žiali nasledovala jeho manželka a po smrti oboch rodičov sa o ich osirelé deti, dcéru a syna, mala postarať ich teta. Tej bola však bližšia vidina titulu hradnej pani ako túžba starať sa o deti. Preto sa v jedno ráno rozhodla, že na klietke s levom otvorí dvere a keď ráno prídu deti za levom, tento ich zožerie a z nej bude jediná univerzálna dedička. Neradno však s lačným levom hrať hru na otvorené dvere. Ani ich poriadne neotvorila a už stala raňajkami Kráľa zvierat.

Sýty lev utiekol do neďalekých lesov a dlho ešte riedil počty dobytku i tunajšieho obyvateľstva. V stave najhoršieho ohrozenia našiel sa statočný mládenec, ktorého milú lev skoro zožral. Mládenec – rýchlejší a múdrejší – leva včas zabil. Mladý muž mal leviu kožu, nevestu a hrad nové meno.

http://homolova.blog.sme.sk/c/8534/Legenda-o-Vrsatci.html

Verzia 1
Šľachtic Tichomír si pekne nažíval s manželkou a deťmi a v záhrade mali klietku s divým levom. Manželka však zomrela a Tichomír ignorujúc rodičovské pudy odišiel na križiacku výpravu, kde umrel mečom Saracéna. Deti Elena a Belo sa tak stali sirotami a ujali sa ich príbuzní Elöd a Barbora, prezývaná Bóra. Tá chcela získať majetok sirôt, a keďže zjavne nemala šancu ich prežiť a tak dediť, rozhodla sa veci „trochu“ urýchliť. Otvorila levovi klietku a poslala deti hrať sa do záhrady...
O hodinku ich prišla „skontrolovať“. Ale čuduj sa svete, deti sa hrali a lev ležal pri nich (pripomína to aj vám istú reklamu?). Len čo ju lev zbadal, ako tam vyvalená stojí, využil príležitosť a roztrhal ju. Potom ušiel do lesa a pár rokov pokračoval v kántrení ľudí a zvierat.
Z Bela sa stal odvážny rytier, karierista, ktorý sa rozhodol, že zviera, ktoré mu kedysi zachránilo život, zabije. I sa mu to podarilo... Škoda, veď mohli sme mať na Slovensku levy, alebo aspoň by sa urýchlila evolúcia rysa...
Tam, kde mal lev úkryt dal Belo postaviť hrad Vršatec, po nemecky Löwenstein – Leví kameň.

Verzia 2
Toto je klasika... Tam, kde je teraz hrad, sídlil drak, ktorý bol postrachom všetkého živého v okolí. Do toho lesa sa nik neodvážil vojsť. Kráľ sľúbil odmeny a pocty tomu, kto ho odpraví nadobro. Asi to bola tá správna motivácia, pretože rytieri prichádzali, vchádzali do lesa... a nevychádzali. Tí ďalší sa z toho neponaučili, alebo nedostali echo, aby tam neliezli.
Našiel sa ďalší ľahkovážny odvážlivec, anonym, ktorý išiel skúsiť zabiť tú príšeru. Ušetrím vás detailov, prebehlo to asi nasledovne: anonym cválal lesom, zrazu síra, plamene... náš hrdina hodil oštep drakovi do papule a ten otočil hlavu nabok, čo bola chyba, bo schytal mečom do krku a otrávený šíp do oka (kam sa hrabe Legolas) a ešte aj mečom do boku. Darmo chudák dráčik metal chvostom a stromy lietali ako triesky, kurare je kurare a tak otrčil šupinaté laby a skapal.
Kráľ dodržal slovo, anonym, už miestna superstar, dostal majetky, aj ten les, kde draka ohniváka zachloštil. Tam si hrdina postavil hrad, ktorý nazval Vršatec. A Löwenstein (Leví kameň) sa vraj volá preto, pretože majetok si vybojoval s odvahou leva...

No ja neviem... prečo to nemohol nazvať napríklad Drachenstein? Mne dáva viac zmysel verzia 1...

http://www.hrady.sk/vrsatec.php

Verný kastelán

Karol Koči

Hrad Vršatec stojí na čevenkavej skale, vysokej tritisíc stôp. Je vraj najstarší na Považí. Ale dôležitý nebol preto, že nemal pitnej vody, iba dažďovú. Keď sa roku 1241 priblížili Tatári, vyzval kráľ Belo IV. tamojšieho pána na Vršatci, Imricha, aby sa spojil s kráľovským vojskom. Imrich vzal so sebou starého kastelána Ondreja Budiača, ktorý potom udatne bojoval po boku pánovom. V bitke pri Šajeve oboch zajali Tatári a obaja, za nohy k sebe prikovaní, stali sa majetkom tatárskeho vodcu Kadána.

Zatvorení boli do akejsi diery a našli tam sekeru, ale nemohli preťať reťaz. Odťal teda Budiač svoju nohu, ktorá bola pripútaná k pánovej.

Tak mohol pán utiecť a šťastlivo sa dostal domov.

Keď sa to dozvedel tatársky vojvodca Kadán, užasol nad vernosťou sluhovou, dal ho vyliečiť, potom ho prepustil na slobodu a hojne ho obdaroval. Tak i Budiač dokríval šťastlivo na Vršatec. Kráľ Belo daroval vernému kastelánovi dedinu Mikušovce, povýšil ho do stavu zemianskeho, do erbu dal mu položiť vršatského leva a odťatú nohu reťazou spätú.

Znak ten vraj dodnes podržali v menovanej dedine Budiačovci.

FOTOPRECHÁDZKA :

Pohľad z chatovej oblasti :

Tak tuto, 5 minút od hradu môžete zaparkovať auto :

- ten chodníček ide k hradu a ja už stojím na predhradnom brale, z ktorého je krásny výhľad: