Nová stránka 1

Strečno

aktualizované oktober 2019

Hrad je Národnou kultúrnou pamiatkou.

Parkovisko je priamo pod hradom.
Odtiaľ pešo hradnými schodmi asi 20 min., alebo pešo po ceste z obce Strečno asi 30 min.

V súčasnosti je hrad čiastočne zrekonštruovaný /1978-1994/.

Hrad Strečno sa týči nad riekou Váh na strednom Považí na strmej vápencovej skale vo výške asi 420 m.n.m.

Nachádza na rozhraní Turčianskej a Žilinskej kotliny medzi mestami Žilina a Martin. Prvé osídlenie hradného kopca bolo už v mladšej dobe bronzovej a železnej. Prvá písomná správa, kde sa písalo o hrade "comitatus castri Strechyn" je z roku 1316. Prvý raz sa spomína v čase Matúša Čáka, ako stredisko väčšieho feudálneho panstva. Hrad postavili na prelome 13. a 14. storočia. ako strážny objekt pri brode cez Váh a na výber mýta, ktoré sa platilo na úpätí hradného vrchu pri brode. Postupne sa rozrástol do veľkosti 165 x 61 m. Bol najlepšie opevneným hradom na Strednom Považí. Jeho dejiny sa skončili koncom 17. stor., keď ho na príkaz cisára Leopolda I. cisárske vojská zbúrali.

DEJINY hradu :

Dejiny hradu : trvali asi 400 rokov. /Maximálnu rozlohu hrad nadobudol za palatína Františka Vešeléniho v polovici 17. stor./

Začali až v polovici 14.storočia. Dovtedy tam stála strážna veža s malou budovou a hradbami. Hrad Strečno patril medzi kráľovské hrady. Pôvodne ho spravovali kráľovskí kasteláni, v roku 1397 ho dostal do zálohy kališský vojvoda Sandzivoj z Ostrorohu. V roku 1439 ho kráľ Albrecht daroval svojej manželke Barbore Celjskej, ktorá vybudovala severný palác a hradnú kaplnku. Došlo taktiež k výstavbe druhej hranolovitej veže, zakončujúcej severné predhradie. Neskôr patril i královnej Alžbete. V r. 1440 ho dobyl Ján Jiskra z Brandýsa pre Ladislava Pohrobka. Od r. 1444 bol majetkom Pongráczovcov. Najväčší stavebný rozvoj zaznamenal na prelome 14. a 15. stor., keď v roku 1483 kráľ Matej Korvín hrad daroval svojmu vojvodovi Pavlovi Kiniži – /Rumun/. Ďalej bol majetkom : Jána Korvína, Jána Zápoľského, Buriana zo Svetlova, J.Dersszewffyho, R. Podmanického, Miluláša a Petra Kostku. Od 2.pol. 16. st. sa opäť stal majetkom Dersszewffyovcov. V r. 1601 dostal polovicu hradu Vešeléni, druhú polovicu M. Esterházy.

Od polovice 17. storočia nastávala ranobaroková prestavba opevnenia za obdobia vlastníctva Františka Vešeléniho. Zasklili sa okná okrúhlymi okennými sklami zasadenými do olova. V drábnej izbe dali postaviť nové kachle a na dverách sa vymenili zámky i pánty. Opravili sa habánske pece a postavilo sa aj niekoľko nových pecí zo zelených a bielych kachlíc. Hradnú studňu dokončili v roku 1655. Z opačnej strany hradu v majeri boli stajne, pivovar, murovaná studňa, rybník a dva ovocné sady. Jeho manželkou bola známa Žofia Bošňáková. V roku 1655 sa stal uhorským palatínom. Vybudované boli 3 bastióny, na severnej a južnej strane opevnenia a jeden orientovaný západne medzi nimi. V tomto čase hrad nadobudol najväčšiu plošnú veľkosť, ktorú už nikdy v nasledujúcich obdobiach nenadobudol späť. Úpravy súviseli s prípravou Veselényho sprisahania – protihabsburského povstania proti kráľovi Leopoldovi I. v rokoch 1663/64. Rodina žila v kaštieli v Tepličke nad Váhom. Hrad im slúžil len ako rezervný objekt počas ohrozenia. Sprisahanie však bolo odhalené a účastníci zadržaní a kruto potrestaní. František Wesselényi zomrel v roku 1667, ešte pred odhalením sprisahania, a tak unikol zrejmému trestu smrti. Po potlačení sprisahania obsadili hrad kurucké vojská Imricha Tököliho. V tej dobe išlo o najmodernejší hrad stredného Považia, ktorý predstavoval riziko pre cisára Leopolda I. Po nadobudnutí hradu po opätovnom dobytí v rámci ťaženia proti účastníkom vešeléniovského povstania a pre jeho strategickú polohu v septembri 1674 dal hrad zbúrať. Za obeť tohto rozhodnutia padlo opevnenie, ktoré bolo kompletne zbúrané, studňa bola zasypaná a na budovách boli odstránené strechy, okenné a dverné výplne, čo v konečnom dôsledku znamenalo pre hrad totálnu deštrukciu. Odvtedy stál v ruinách. V roku 1697 - daroval cisár Leopold I. Vešeléniovskú časť Lewenburgovcom.

Hrad sa delil na dolný a horný

Dolný hrad sa nachádzal za hradnými múrmi a vchádzalo sa doň cez tri brány so zdvíhacím zariadením. Z troch brán jedna sa nazývala Prostredná. Z nádvoria dolného hradu boli vchody do pivníc pod hradom, do ľadovne a octárne. V areáli dolného hradu sa nachádzali aj zásobárne, sýpka, zbrojnica a stajne. Bola tu aj pekáreň a kováčska dielňa. Vedľa nižnej murovanej stajne bola voziareň. Z priestorov dolného hradu sa dvíhala štvorposchodová hradná veža, okrúhla bašta a dvojposchodový hradný palác. V paláci boli panské, ženské a dievčenské izby, nižná jedáleň, izba pane, izba "na Babinej", horná jedáleň, maľovaná hradná sála, kapitánova miestnosť, správcova izba, kuchyňa a kuchárova izba.

V hornom hrade bola kaplnka, kamenná cisterna na vodu, klenotnica, zásobárne a ďalšie miestnosti na ubytovanie hradných pánov a ich služobníctva. Na hradnej veži, aj aj na paláci bola pavlač. Priestory okrúhlej bašty slúžili prevažne pre hradný personál. Bola v nej aj drábska izba. V dokumentácii o oprave hradu sa spomínajú hákovnice, muškety a šmihovnice. Na hrade však boli aj mažiare a iné ťažké zbrane. Miestnosti hradu sa vyhrievali habánskymi pecami zo zelených a bielych kachlíc. V hradnej sále a v jednej z jedální boli krby.

OBNOVA hradu

1910 bol hrad čiastočne zaistený a spevnený.

1944 bol v čase druhej svetovej vojny poškodený bojmi.

1978 sa začal historický archeologický výskum. Taktiež prebehla aj čiastočná rekonštrukcia a konzervácia hradu, bola značne necitlivá a boli pri nej použité nevhodné materiály a technológie. Úplne sa zrekonštruovala hlavná brána, hlavná veža, južný palác, severný palác a kaplnka. Z väčšej časti sa doplnili severná veža a predbránie, čiastočne východný palác, parkanová hradba a delové opevnenie.

1994 boli dokončené hlavné práce

1995 po 17. rokoch bol hrad sprístupnený verejnosti.

2018 - II. etapa rekonštrukčných prác

Prechádzka hradom :

Hrad má nepravidelný pôdorys, daný stavebnou činnosťou v priebehu stáročí okolo najstaršieho jadra, ktoré tvorila kamenná hranolová obytná opevnená veža, prístupná mostom a priekopou z južnej strany. Na severnej strane sa nachádzalo štvorhranné nádvorie s palácmi a kaplnkou, vybudované v 15. storočí. K týmto obytným budovám priliehalo na severe predhradie s veľkou, šikmo postavenou vežou, vypínajúcou sa priamo nad riekou na ostrom hrebeni skaly.

Vnútornú, obytnú časť hradu rozšírili o nový dvojposchodový palác, vysunutý smerom na východ až na okraj hradného brala, priamo nad Váh. Kostkovci vybudovali pred staršou, gotickou časťou hradu nové renesančné predhradie, ktorého opevnenie spĺňalo požiadavky novej vojenskej techniky. Hrad bol v polovici 17. storočia doplnený tromi bastiónmi, ktoré sa zachovali len na dobových vyobrazeniach a stal sa najbezpečnejšou pevnosťou horného Považia.

Hradná studňa je hlboká 88 metrov. Pôvodne mala byť hlbšia o 15 metrov, no keď bol hrad zničený, vo výkope sa nepokračovalo a studňa zostala bez vody. Priesakmi z potoka pod hradom sa do studne voda predsa len dostala - asi do výšky 1,5 metra.

Expozícia Dejiny hradu Strečno

Vo vitrínach sú vystavené archeologické nálezy, ktoré sa získali počas výskumu a vyčisťovacích prác - bohato zdobené kachlice, zachovalé časti ostení okien a portálov, časti náhrobných platní pravdepodobne oboch manželiek Františka Vešeléniho - Žofie Bošoákovej a Márie Séči. Z kováčskej vyhne pochádzajú kúsky trosky, medené pásiky - podozrenie na peňazokazeckú dielňu, železné kladivko, mince. Súčasťou expozície je model hradu, ktorý znázorňuje objekt pred vlastnou rekonštrukciou.

Kaplnka hradu Strečno - v troch výstavných priestoroch sú inštalované exponáty zo zbierok archeologického múzea v Žiline. Sú tam vystavené pamiatky z doby kmennej, bronzovej, zo stredoveku i novoveku. Niektoré predmety ( žarnov, praslen) sú prezentované i po svojej funkčnej stránke. V krypte je uložená figurína Žofie Bošňákovej, ako vyzerala, keď ju tam po jej smrti pochovali. Pre strmé schody do krypty je vstup neprístupný. Je však krypta otvorená a osvetlená.

Svätica Žofia Bošňáková

Žofia, drobné, krásne, cnostné a zbožné žieňa, pochádzajúce zo Šurian, bola pravým opakom svojho manžela. Doba, v ktorej Wesselényi žil, si žiadala tvrdých, nekompromisných a na naše cítenie možno aj krutých mužov. Žofia Bošňáková sa narodila 2. júna 1609. Pochádzala zo šľachtickej rodiny.

Žofia bola strednou zo šiestich súrodencov. Narodila sa v roku 1609 v Šuranoch na šurianskom hrade v rodine šľachtica a bojovníka. Ako sedemnásťročná sa vydala za Michala Serényiho. Po svadbe odišla s manželom na jeho moravské panstvo, kde Serényi nečakane za pár mesiacov zomrel. Keď čítali jeho závet, prítomní boli prekvapení jeho veľkorysosťou a štedrosťou voči dlžníkom a najmä voči chudobným. Chudobným dal vyplácať pravidelnú rentu a prikázal vydávať im obedy.
Keď mala dvadsať rokov, vydala sa po druhý raz. Jej manželom sa stal František Wesselényi. Presťahovali sa do kaštieľa v Tepličke nad Váhom, ležiaceho blízko hradu Strečno. V roku 1630 sa jej narodil syn Adam, o tri roky neskôr ďalší syn Ladislav. Wesselényi, ako významný šľachtic, trávil veľa času na cestách a na vojenských výpravách. Počas jeho neprítomnosti sa o panstvo starala Žofia. S manželovým súhlasom zriadila útulok pre chudobných a nemocnicu. Hovorí sa, že pre okolité kostoly vyšívala obrusy a ornáty, podporovala chorých a chudobných, finančne im pomáhala, či rozdávala malé chlebíky, pomenované po nej - bosniaky.
Keďže prebiehalo ďalšie zo stavovských povstaní, zdržiavala sa spolu s rodinou na opevnenom hrade Strečno. Táto šľachetná žena zomrela 28. apríla 1644 ako 35 ročná. Pochovali ju v krypte v hradnej kaplnke. Wesselényi sa neskôr znova oženil, vzal si za manželku Máriu Széchyovú, známu pre svoju krásu aj ako Muránska Venuša.
Za čias, ked hrad patril cisárskym generálom bratom Lowenburgovcom, sa o hrad nestarali. Dali však v roku 1689 preskúmať ruiny hradu, pričom v hradnej krypte pod kaplnkou cisárski vojaci pri hladaní pokladov objavili rakvu so Žofiou Bošňákovou. Jej telo aj po 45 rokoch bolo bez akýchkoľvej úprav a balzamovania zmumifikované - takmer v neporušenom stave. Ostatné telá, ktoré tam boli tiež, boli spráchnivené. Preto si mnohí ľudia začali myslieť, že Žofia bola svätica. To je jeden z hlavných dôvodov prebiehajúceho procesu jej blahorečenia. Lowenburgovci jej pozostatky Žofie Bošňákovej a jej obraz dali preniesť v roku 1698 do krypty kostola v Tepličke. Neskoršie s povolením cirkevnej vrchnosti jej telo uložili do presklenej rakvy, ktorú spolu s jej portrétom umiestnili v novej kaplnke , ktorú dali vybudovať pri kostole v Tepličke nad Váhom.
Jej mumifikované telesné pozostatky sa zachovali v relatívne zachovanom stave až do roku 2009, kedy ju psychicky narušený 31-ročnýĽuboš Repkovský zo Žiliny podpálil a zničil.
V apríli 2012 bolo na Strečnianskom hrade opäť vystavené v krypte hradnej kaplnky jej umelecky vyrobené telo. Jej podobu ako vyzerala krátko po smrti vymodeloval výtvarný umelec Stanislav Lajda s priateľmi a umelcami . Ohorené pozostatky v malej cínovej truhlicke sú uložené v kostole v Tepličke nad Váhom.

Pre svoje dobré skutky a pomoc chorým a chudobným bola nazývaná aj Svätica zo Strečna.

www.teplickanadvahom.sk

Keď sa v Strečne a jeho okolí objavila cholera, denne zomierali desiatky ľudí. Popri cestách ležali mŕtvoly a umierajúci. Žofia sa modlila za seba, rodinu aj úbohé obete. Keď František pri návrate z vojenskej cesty videl tú pohromu, veľmi nadával. Bol totiž prchkej povahy a neznášal nemilé príhody života. V zúrivosti sa obracal aj na Boha. Žofia ho len tichým hlasom prosila, aby sa nerúhal a veril Božej dobrote a spravodlivosti.
V ten deň zomreli Františkovi najmilší poddaní – 7 statočných bratov. Vydal teda rozkaz, aby sa ich nikto neopovážil pochovať a nech im zariadi pohreb ten, kto ich zabil.
Žofia cítila akoby jej bol do srdca nôž vrazil. Kľačala v kaplnke a modlila sa. O tejto udalosti rozpráva aj legenda:

Keď sa večer spustil na nešťastný kraj, Žofia vstala od oltára a vybrala sa na miesto, kde ležalo sedem nepochovaných bratov. Neľakala sa ani tmy a nočnej samoty, ani mŕtvych. Rýľom a motykou drobila celé hodiny tvrdú pôdu. Pritom sa modlila za ich spásu.
Ráno pribehol sluha k Františkovi a oznámil mu, že siedmi mŕtvi sú pochovaní a pochovala ich Žofia. František sa na ňu rozzúril a dal rozkaz, aby ich znova vykopali a vyhodili na pole. Daromný bol Žofiin plač.
Večer sa František ukryl v blízkosti mŕtvol, aby, ak sa tam znova zjaví Žofia, zabránil ich pochovaniu. Strávil tam celú noc, nič nepočul a nezbadal. Ráno však zistil, že mŕtvi sú znova pochovaní. Nahnevaný sa vrátil na hrad, kde mu oznámili, že ich znova pochovala Žofia. František tomu nechcel veriť, keďže tam nikoho nevidel a žiadal dôkazy. Žofia vraj vlastnoručne spravila kríž, ktorým označila hrob a pritom si poranila ruku. František sa rozpamätal, že naozaj videl na kríži krv. Znova vydal rozkaz, aby hrob otvorili a mŕtvoly z neho povyhadzovali. Žofia veľmi trpela týmto manželovým vyčíňaním.
Večer sa Žofia utiahla do spálne. Jej manžel, schovaný za záclonou, bol odhodlaný stráviť pri nej celú noc, aby sa presvedčil, či žena naozaj odíde znova pochovať mŕtvych. Zrak stále upieral na svoju manželku, ktorá pravidelne dýchala. Občas sa zo sna zobudila a čosi zašepkala. Ráno Žofia vyšla zo spálne, a potom sa z nej vytratil aj František. Sluha mu hneď oznámil, že mŕtvi bratia sú znova pochovaní Žofiou. František tomu samozrejme nechcel veriť, keďže celú noc bol v jej izbe a videl ju ležať v posteli. Potvrdilo mu to však aj ostatné služobníctvo.
Františka pochytil strach. Uvedomil si pôsobenie Božej moci. Pritúlil sa k svojej manželke a prosil o odpustenie.

Žofia bola naozaj vzornou manželkou a matkou, avšak nezanedbávala ani svojich poddaných. Pomohla každému, kto ju prosil o pomoc, za čo si ju ľud veľmi vážil. Všímala si najmä vdovy, siroty, starcov a starenky. Bola si vedomá nespravodlivosti voči nim, keď sa na hradoch konali bláznivé hostiny s množstvom jedla, a pritom poddaní nemali čo do úst. Zaobstarala im teda vždy nejaký kúsok.
Na množstvo povinností bola sama, keďže jej muž bol neustále na cestách. Nikdy však nevynechala modlitby v kaplnke blízko hradu, kam chodila aj v nepriaznivom počasí.
Trápenia, rozličné domáce starosti však ničili Žofiino zdravie. Existovali dokonca aj chýry o Františkovej nevere, čo jej spôsobovalo veľké utrpenie. Žofiin stav sa veľmi zhoršil. Nepomáhali ani najlepší lekári, ktorých jej dal František zavolať. Keď sa už blížil jej čas, rozlúčila sa so synmi a ostatnými a vo veku nedožitých 35tich rokov zomrela na pľúcnu chorobu.
Bol 28. apríl 1644. Spomína sa, že plač a nárek nemali konca.Po pohrebe odniesli truhlu do hradnej kaplnky a uložili do krypty.
Tri mesiace po Žofiinej smrti sa František oženil s Máriou Széchy, ktorá bola povestná svojou krásou a známa ako Muráňska Venuša a odsťahoval sa na Muráň, kde bol v roku 1667 aj pochovaný.

autorka : Petra Matíková
www.vypnite.sk

POVESŤ :

K hradu Strečno uvádza Karl Benyovszky dve povesti. Jedna z nich hovorí o láske starhradského pána Milka a krásnej Marienky, spomíname ju pri Starom hrade, druhá povesť hovorí o Františkovi Vešelénim, ktorý sa oženil so zbožnou a cnostnou Žofiou Bošňákovou. Spočiatku si manželia nažívali v láske a porozumení, častá neprítomnosť a poľovačky s kumpánmi však postupne viedli k ochladnutiu mladého manžela. Žofia mlčky znášala takúto situáciu a každé ráno chodila do kaplnky vyhĺbenej v skale a modlila sa, aby sa jej vrátila láska jej manžela. Raz ju tam našiel Vešeléni a vypočul si jej modlitby. Modlitby obmäkčili jeho srdce a poprosil manželku o odpustenie. Odvtedy opäť nažívali v ničím neskalenom súzvuku. Žofia ako poďakovanie každý rok na veľkonočný týždeň chodila bosky do kaplnky a tu sa modlila.

FOTOGALERIA :

ZDROJE :